Tu sa asi väčšína ľudí pozastaví a povie si, že domov je snáď tam, kde človek vyrástol, tam kde ma rodinu, priateľov, spomienky a zázemie. Avšak, čo s ľudmi, ktorí sa necítia doma tam, kde sa doma cítiť "majú"? Šesť rokov som si poctivo "odslúžila" v Anglicku, v Londýne. Bola to škola života a tá je, snáď budú všetci súhlasiť, na nezaplatenie. Do zahraničia som odišla ako osemnásť ročná a zrejme som tam nielen dospela, ale najmä dozrela do viac menej finálnej podoby. Nejako som sa doformovala a naučila som sa iným spôsobom a zvykom. Po tomto dlhom čase som sa rozhodla, pod tlakom okolností, že je na čase vrátiť sa. Usadila som sa v Bratislave a začala som pracovať a žiť. Už je tomu rok a pol a stále sa snažím nejako si ten život zorganizovať a "zabehnúť sa". Po návrate domov, do mojej krásnej rodnej vlasti, sa totižto cítim akosi cudzo. Síce som znovu našla odhodlanie ísť študovať na vysokú školu, podarilo sa mi vybudovať si nejakú tú kariéru, nájsť si pár dobrých priateľov a záujmov, ale stále to nieje ono, stále to nieje to, čo by som nazvala domovom. Stále mám pocit, že niečo hľadám. Ľudia sa často pozastavia nam mojimi zvykmi a nad tým, ako veci vidím. Veľa mojich priateľov nechápe moje názory na určité sféry života a pritom si asi nikto neuvedomuje, kde som sa vlastne formovala do tej podoby, v ktorej som dnes. "Doma" sa cítim cudzo avšak v krajine, kde som "mentálne vyrástla" tou cudzinkou aj som. A nech sa snažím akokoľvek, neviem si nájsť akési svoje miesto. Rada by som znova pochopila spôsob, akým táto nádherná krajina funguje, rada by som sa znova ráno nadýchla a zistila, že som doma a že sem patrím. Ale odkedz som sa vrátila, veľa, nespočetne veľa vecí sa zmenilo. A ked sa tak prechádzam ulicami môjho rodného mesta, zisťujem, že tu už vlastne nikoho nepoznám a všetci žijú na úplne odlišných miestach. Hľadám to, čo už asi nieje. Avšak pri návrate do Londýna cítim akúsi prázdnotu a pocit, že ani sem nepatrím. Je to síce pochopiteľné, ale oto smutnejšie. A tak si blúdim krajinami aspoň prstom na mape a hľadám ďalšie útočisko, miesto, kam by som sa mohla zájsť a ďalej hľadať svoje miesto na zemi. Niekde musí byť, som si istá. Len dúfam, že ho niekedy aj nájdem. Pretože je asi najväčšou katastrofou ľudského života nenájsť to miesto, ktoré by človek mohol nazvať domovom.
